Štyridsaťdva a niečo. Nie, nieje to medzivýpočet zo Stopárovho sprievodcu po galaxií. Inak. Presne 42 195 metrov. Už viete? Toto číslo si pamätá snáď každý bežec. Je to vzdialenosť, ktorú musí preisť prebehnúť za splneným snom. Pre niekoho akurát, pre väčšinu ostatných viac ako dosť. Maratónsky beh je taká maturita - preverí techniku, motiváciu, psychickú odolnosť a ako bonus z vás vyklepe stres ako špinu z koberca. Naozaj. Testované na ľuďoch. Ako propagátorovi behania mi táto vzdialenosť dlho chýbala do zbierky. Neveril som si. 21 kilometrových polmaratónov mám za sebou niekoľko, no natiahnuť to až za roh a odbehnúť to celé sa mi nedarilo. Behať ma baví, mám rád jednoduchosť tohto športu, je to pre mňa niečo ako meditácia, no na maratón som si dlho neveril. Minulý týždeň som sa nad tým celým zamyslel znova, prehodnotil to a prehodil si otázku "prečo?", na otázku "prečo nie?". Zrazu som si nevedel odpovedať. Uvedomoval som si však, že keď to raz nevyskúšam, tak nebudem vedieť nikdy. Asi ako pri všetkom ... Štartovné som zaplatil jeden deň pred uzavretím štartovačky, dva dni pred behom. Celkovo sa nás ráno na čiaru Stavanger Marathon 2015 postavilo 185. Nebola to masovka, o dve hodiny neskôr sa totiž s niekoľkonásobne väčšou účasťou bežal polmaratón a desina, čo stiahlo väčšinu. A ešte aj detský beh. Nemal som sa dať radšej na to ?
Po výstrele som sa stále držal stromu - nechcelo sa mi bežať. Presvedčili ma až organizátori spolu s psychológom. Ale nie. Nevedel som, čo mám čakať, tak som sa dokonca pred behom ponaťahoval a rozstrečoval! Cieľ bol jasný - vybehnúť, držať sa s pace okolo 5:15, na každej občerstvovačke ládovať banány nech ma nevypne, striedať jonťák s vodou, šetriť kolená a dobehnúť to celé pod 4 hodiny. Že by to nevyšlo som si moc nepripúšťal. "Bež to tak, ako by si mal bežať večne", znela najcennejšia rada akú som dostal. Jednoduché. Opakoval som si to štyri hodiny.
Nervozita pred štartom je vždy priamoúmerná fronte na toi-toiky. Bavilo ma pozorovať rôzny prístup k športu. Niekto bežal úplne na ľahko, v šortkách a s izolepou fixnutými teniskami, niekto mal plné ruky energetických gélov a na páse štyry fľaše s vodou ako keby sa bežalo naboso cez Kalahari.
Žlté štartovacie čísla, štart 1/2M. Keď si žltí chalani podávali na štarte ruky tak sme my už mali za sebou 23km. A bežali ďalej.
Športtester má dnes každý a už niekoľko posledných rokov sa štartuje s pravou rukou na hodinkách. Každý dokončený kilometer sa okolo mňa spustila digitálková kakofónia, pípali sme všetci ako mimozemštani.
Koniec. 3:45:07 od štartu, 40ty zo 185-tich bežcov. Na druhý deň som mal problém elegantne vyjsť schody, no o deň nato by som si to dal kľudne znova. Bežať najrýchlejšie ako viem, vydržať a zastaviť sa až v cieli. A mať z toho všetkého ohromnú radosť. Žiadna technika za trilión libier, žiadna chémia a mágia. Čím jednoduchšie, tým krajšie. Jednoduchá, čistá radosť z pohybu. Veď o tom to predsa celé je. O tej radosti.
