23. decembra 2015

Šťastné a veselé ho Ho HOO !

Ahojte, priatelia naši !
Všetkým Vám chceme aj touto formou popriať krásne Vianoce.
Áno, úplne presne také, aké si želáte. 

Backstage info: Fotografia je maľba svetlom a to je v Nórsku v čase Vianoc fakt nedostatkový tovar. Improvizácia bola nutná. Sám sa stále divím, čo všetko ide za týmto účelom z bežného interiéru použiť.. A hlavne! K finálnemu "HouHouHOU" uvoľnenému a tajomnému výrazu určite dopomôže stimulácia tých správnych miest tak dve sekundy pred expozíciou. Vyskúšajte, fantázií sa medze nekladú! A pochváľte sa nám ako to dopadlo. ;-)

9. decembra 2015

Ten veľký kopec (Nepál)

Nepál. Vlastný názor na túto krajinu si je dobré nechať trochu odležať. Je dobré sa z nej vrátiť, osprchovať, vyspať sa, pozrieť dva krát fotky a až potom to celé správne vynikne. Premýšľam nad príčinou. Myslím, že je to preto, že človek v Nepále stratí veľmi rýchlo k obvyklým veciam mierku. 



Pristávame v Káthmandu, bájnom to meste. Skúste si to povedať nahlas, Ká-Thman-Dú. Ja to mám v špeciálnej, skoro až rozprávkovej kategórií. Ako Baghdád. Ten názov tak správne cestovateľsky "drhne". V mojom prípade fakt nejde o expresiu - prelietam sem z hlavného mesta Malajzie a ako suvenír si v hrdle nesiem poctivý zápal. Pozerám cez zaprášené okno starého autobusu a nechávam sa unášať, tak ako väčšina cestovateľov, do prefláknutej štvrti Thamel.




Rozhodovacia paralýza
Toto miesto je iný vesmír. Mesto v meste. Nieje to skutočný Nepál, je to ázijský Nový Targ. Obrovské trhovisko s vybavením všetkého druhu. Väčšinu turistov to nechtiac zmelie práve sem. Kupuje a predáva sa tu úplne všetko, nové, staré, či opravené, za zlomok ceny tu zoženiete posledný Mesnerov cepín, trochu preležaný spacák SirJoseph či podľa predavača "správne" preliačený benzínový varič. Kto si nevie vybrať z meníčka o troch chodoch tak nech sem ani nejde. Thamel dokonale prehĺbi vašu rozhodovaciu paralýzu a spôsobí, že sa budete už do konca života tajomne usmievať pri vyslovení značky NorthFace. Nákupy nemusím ani doma, absolvujem ich skôr v sebaobrane. Tu sme strávili tri vyčerpávajúce dni a okrem kompletnej výbavy vybavili nutné formality.  Štyri pasové fotky a 4,000 rupiek meníme pri okienku za povolenie ACAP a TIMS. Je to vraj nutnosť, do týchto dokladov budeme zbierať razítka pri vojenských kontrolách rozmiestnených po trase. 

Lentilky, farebný svet v hrsti.
Až pri posledných raňajkách na streche sa dozvedáme o oslave jari - hinduistickom sviatku Holi, ktorý práve v deň odjazdu knokautoval mesto. Po uliciach sa melú ľudia poprášení farbami, zo striech sa lejú vedrá s vodou, všetci blbnú. Na autobusák preto berieme buržoázne taxík, ktorý si srabácky necháme zavolať už z hotela. Krátime tým čas na ulici na nutné minimum. Farby niesu toxické (aj keby áno tak to v tejto časti sveta nikto moc neskúma), v podstate to bola celkom sranda, len sa nám nezdalo sexy chodiť potom dva týždne nafarbení na zeleno-oranžovo-fialovo.  



Môj vzťah k Holi festivalu sa naplno vyformoval práve v momente, keď nám niekto za jazdy hodil do autobusu cez strešné okno igelitku plnú tekutiny vody. Aspoň dúfam, že to bola voda. V plnej rýchlosti sa obsah rozletel a tak definitívne spláchol čaro tohto spôsobu oslavy. 

Najlepší čas zamávať civilizácií. Smerujeme do dedinky Besisahar. Tam, pod nohami veľkých kopcov, začíname naše takmer dvoj týždňové putovanie.


V diaľke a výšinách za nami tajomné kráľovstvo Mustang
Pohoda sa (u mňa)  povie rusky pagóda. Toto je teda "pohoda na pagóde." Zdrávstvujte!
Nevšedné divadlo v  Manangu. Tip! - Pre lepšie maskovanie si otočte v divočine čapicu naruby. Zvieratá už na diaľku pochopia, že ste mentálne menej zdatný jedinec a prestanú vás brať ako hrozbu.
"Supy taky potřebujou žrát!", ako vo westerne. Rozpätie krídel supa himalájskeho nezriedka dosahuje tri metre a zopár týchto desať kilových mäsotariánov vie  ohlodať mŕtveho yaka do dvoch hodín. Majestátny tvor, bolo fascinujúce byť tak blízko.

Túto máme pracovne nazvanú "traja králi". V Manangu sa vedia decká zahrať fakt so všetkým.
Nepálsky pes model "ritchbag". U mňa menej preferovaná forma budúceho prevtelenia.

25. novembra 2015

Strecha sveta (Nepál)

Pamätáte, ako ste po letných prázdninách na prvej hodine výtvarnej s tou neobľúbenou súdružkou kreslili, čo ste za posledné dva mesiace prežili? Ja určite. Kreslili sme to totiž každý rok, skoro sa tá Á štvorka dala dopredu predkresliť. Či sa jednalo o číru demonštráciu nedostatku kreativity v pedagogickom zbore, alebo išlo o sofistikovanú formu nízkoúrovňovej špionáže sa už nedozviem, no spomenul som si na to pri robení tohto videa. Skladal som za seba úlomky spomienok a v myšlienkach nalietal z reality do Nepálu tisíce kilometrov. Ani sa mi nechce veriť, že sme to všetko prežili.

Nepál. Kus nádhernej zeme na úpätí Himalájí, kde obyvatelia ešte nestratili kontakt s prírodou. A nemyslím to len pre to, že v Manangu rozhadzujú stále ľudia po poli pri hnojení jačie hovná holými rukami. 

Poďte s nami na výlet. Týchto päť minút, to bol náš Nepál...


6. novembra 2015

Si sladká ako ... (Sri Lanka)

"Kandy. Kandy, blablabla ba labla-bla majo-dajo Kandy". Názov mesta Kandy je totiž to jediné, čo ide z nádražného ampliónu vykostiť. Celkom sa tam teším, pripomína mi to balík plný cukríkov. Je ráno, niečo po siedmej a my vyrážame z Colomba do posledného kráľovského mesta už vlastne druhý krát. Najskôr sme to dali cvične, tréningovo a museli to pre zabudnutú nabíjačku odpískať. Hej, priznávam, som trochu nasratý. Stihol to len legendárny "Willi Fogg cestovateľ Tomáš" a odišiel prvým vlakom aj s našimi cestovnými lístkami. Čo už, nie vždy to ide podľa predstáv a čím skôr si na to jedinec (nielen v Ázií) zvykne, tým sa má v živote lepšie. Posilnení tvrdením, že skutočný život začína za hranicou komfortnej zóny sedíme zadýchaní na peróne a premýšľame čo ďalej.


Zákaz vstupu na koľajnice, alebo pešia zóna v Kandy




"Keď sa búcha silnejšie a silnejšie na tie isté dvere, nakoniec sa vždy otvoria. Alebo sa pootvoria dvere susedné a to býva ešte krajšie."

Toto čistokrvné múdro som kedysi čítal. Je to od Filana a páči sa mi to. Vonia to pokorou. Predýchavame teda, pozeráme sa bez slova pod nohy do prachu a búchame v myšlienkach na Borisove dvere. Aby sme sa ale pohli, v reále klopem na zamrežované okno predavača lístkov tretej triedy. Ten si však práve vyberal svojich "fájf minít sír" a mizne v útrobách budovy. Zdokonaľujem sa teda v zenovom čakaní. Po pauze si ma pozorne premeria, potom ešte raz a následne sa tri krát po sebe pýta, či naozaj tento exotický cudzinec trvá na lístkoch do poslednej triedy. "Jasné, dávaj sem!", snažím sa vyzerať čo možno najrozhodnejšie a urýchliť tak transakciu. Rozmýšľam pri tom, či môže byť niečo živočíšnejšie ako Veľkonočný študentský rýchlik Bratislava - Košice. Teraz už viem

Môže.


Počet miest na sedenie 66, počet miest na státie "neobmedzene".


A vtedy sme to zbadali. Samostatný biotop, organizovaná anarchia na koliečkach. Na stanicu dotiahla mašina rad zodraných vozňov z ktorých na každú stranu viseli za jazdy hrozná ľudí v košeliach. (toto ma inak fascinovalo už aj v Turecku - v Istanbule bolo bežne možné zhliadnuť ultrafotogenického žobráka tlačiaceho káru s PET fľaškami, no oháknutého v bielej košeli, saku a nohaviciach na puky. Do pekla, a ja čo som opral tak to zožltlo...)
Reč je chudobná, bola to fakt sranda. Nakoniec sme neviseli z vlaku, sedeli sme komfortne na zemi v uličke a tak sa nám to tam zapáčilo, že sa vlak stal na Lanke naše preferované približovadlo. Pre lepšiu predstavu juknite toto naše roztrasené video. Pamätajte, čím viac je obraz roztrasený, tým viac je Adidas!


Cestu si alebo nájdem, alebo spravím! [Bager]


Za lístky pre troch pod dve eurá som nečakal lunapark a bol som príjemne prekvapený - nebolo to vôbec zlé! Ocenili sme hlavne obrovský sociálny rozmer tohto spôsobu prepravy. Človek za jazdy preberie životné pravdy, dozvie sa pri tom veľa zaujímavého a nasiakne psychosféru miesta. Od žiakov idúcich do školy či od predavača balenej vody. Učiteľ nám prezradil budhistickú ubytovňu a tak je jasné, kde budeme najbližšie skladať hlavu. O starosť menej a kinderbalamutovi Rumimu ešte raz vďaka!

Stret kultúr. Fotiaca blondýna a malý budhista.



  
Vlaková stanica akéhokoľvek vzrastu je pre mňa kúzelné miesto. Panuje tam vždy taký ten správny "hrabalovský" ruch, je tam zvýšená koncentrácia ľudí perličkami na dne. V Kandy, druhom najväčšom meste ostrova to nie je iné. Dávno som sa naučil odmietnuť prvý ponúknutý taxík. Vlastne, zdokonalil som to a odmietam aj ten posledný - snažím sa všade chodiť pokiaľ to len trochu ide pešo. Tu nám miestni kšeftári dali dýchať celých dvadsať metrov od dverí stanice! Vraj nás do buddhistickej ubytovne YMBA hodia, za polovicu. Zábavné, trik za "polovicu" bez vyslovenia sumy je snáď ošúchanejší ako moje svedomie. Vraj musíme zobrať dva tuk-tuky nakoľko miestna polícia nekompromisne stíha ich preťažovanie. Asi sme fakt museli vyzerať naivnejšie jak jahodová zmrzlina - po tom, čo sme sami takmer viseli tri hodiny za jazdy z idúceho vlaku som miestnemu Jacksonovi neveril ani jeho farbu pleti a predstava, že miestna polícia streľbou zastavuje preťažený tuk-tuk ma fakt pobavila. Zjednávali sme sa s nimi desať minút. Postupne prišli na divadlo ďalší. Už nás mali takmer naložených, keď začal dvíhať dohodnutú cenu, že je to vlastne veľmi ďaleko, po  rozbitej ceste treba obchádzať jednosmerky a my sme tí veľkí ľudia z Európy s ťažkými batohmi... tresk. Niečo sa vo mne zlomilo a bolo po kšefte. Vykročili sme, no predtým som im dopodrobna vysvetlil, že sme Slováci, z krajiny zo srdca Európy, fakt divný národ, čo má narastené na spodku tela také výrastky, voláme to nožičky a na tých teraz do tej veľmi vzdialenej ubytovne po svojich proste odkráčame ...

YMBA - kmeň chodiacich ľudí v budhistickej ubytovni


Vážení, tí budhisti to mali postavené snáď dvesto metrov od stanice. Fakt viac nie, celý ten cirkus hore bol pre minútu pomalej chôdze. Dobre, trochu do kopca, ale čo?! Cítil by som sa fakt invalidne keby som sa nechal pre sto metrov vzdušnou čiarou voziť dvadsať minút po meste natlačený v tuktuku a potom musel okolo tých chytrákov chodiť zvyšok dní v Kandy. Takto bod pre nás! Miestni borci utreli hubu a sklapli uši, no odvtedy po nás so smiechom pokrikovali "Hey! Walking tribe from Slovakia!" a ponúkali inde.

Stopnite si pick-up


Skúsiť treba všetko! Vyhlasujem akciu s krycím názvom 'rudé zuby', zvolal som pri stánku s betelovými listami. Žuvanie tejto lokálnej drogy je tu niečo ako národný šport a ja som to nemohol neskúsiť.  

Posmrtný život písomky z matematiky

Nie je to úplne jednoduché, ploché ako panák slivovice čo do seba potichu otočíte a hotovo. Toto je bárs vážny rituál! Dostali sme to zabalené v starej písomke zo školy - snáď tabak, k tomu čosi ako bielu kriedu a divne vyzerajúci orech. Chvíľu som dúfal, že tá písomka je vlastne návod na použitie, ale nebola. Až z odstupom času som sa na všemocných internetoch dozvedel, čo sme to vlastne pchali do úst. Nezrelý orech arakovej palmy, betelový list, tabak a školskú kriedu. Tejto šialenej kombinácií som teda na chuť neprišiel. Našinec z toho slintal ako bernardín, bolelo ho brucho a celkovo - nebolo to ono. Radšej sa napime!


Špenát. Koniec akcie "rudé zuby"!

 
Zato som však komplexne zahorel neutíchajúcou láskou k miestnym Banánom. OK, priznávam, že som ovocie občas podviedol s palmovým medom "triacle", ale aj tak to žltí nakoniec vždy vyhrali. Napríklad, od tohto momentu to nám známe ovocie z Teska nie je pre mňa viac banán. Je to európsky pabanán, harmonicky "skorodozretý" v etylénovej atmosfére lodného kontajneru. Tu mi dve kilá malých usmievavo žltých miňonov robilo spoločnosť každý deň. Nemali síce exportný rozmer, boli skôr drobné, no každým sústom mi v ústach explodovala chutná nálož triptofanu a endorfínov. U nás je známy len jeden druh, exportne najpopulárnejší Cavendish, a to je škoda. Tu pod Indiou je možné dostať cez dvadsať odrôd. Dokonca červený. Potom varený, dusený, pôvodný nešľachtený ešte s veľkými semenami, sušený na slano, s chilly, banánový list, banánový kvet... Ako som sa neskôr dozvedel od plantážnika v Udawalave - "Pri tomto ovocí je kľúčový spôsob prirodzeného dozrievania a ani tu človek nad prírodou nevíťazí! Žiaľ, je to holt tak, že aj ľudia z krásneho Slovenska si za poriadnym čistokrvným banánom musia vycestovať do trópov. Napríklad sem k nám, na Srí Lanku!"


Meditácia za väčšiu úrodu banánov na Slovensku

Po štyroch dňoch v Kandy nás čakala strastiplná cesta v MHD. Vyrazili sme totiž bližšie k Bohu, Buddhovi a Shivovi v jednom - na legendárnu motýliu horu Adams peak.