Katka & Thomas

Tento sympatický pár sme spoznali minulé leto a vtedy ešte nikto z nás netušil, že k ním už letí bocian. Bola to taká reťazová reakcia. Kamarát sa im ponúkol na pár fotiek. My sme sa ponúkli kamarátovi, že mu budeme robiť živý držiak na odrazovú dosku.
Pri tej príležitosti vznikla prvá fotografia "trojice".

Na jar už bolo jasné, že bocian nikde neblúdi a trafil správne, tak sme fotili pokračovanie. Za domom kvitli šafrany, jarné slnko vylepšovalo expozičné časy, tak sme na lúku roztiahli deku a zopár kvetov znova zatlačili naspäť do zeme. Bolo pre mňa zábavné pozorovať, ako jednotlivé národnostné zložky našej výpravy rôzne reagujú na stres, keď sme ako rekvizitu niesli cez pol parku bielu kráľovskú lavičku Kong Hakon, lebo sa nám ukrutne moc hodila do záberu. Asi sme v tej našej starej dobrej východnej Európe predsa len viac pankáči.

Nemyslel som, že šijú Conversky veľkosti č.0,4. Keď nám botky počas fotenia zapadli pod štvorlístok tak sme ich hľadali desať minút.

Chcelo to samozrejme pokračovanie, čakali sme na signál. Pred týždňom sa Katka ozvala, že UŽ!, a tak sme sa vybrali zavinšovať. Týždňová herečka sa nám najprv nechcela veľmi ukazovať. Časom sme ju však ukecali a ona spokojne zaspala Thomasovi na rukách. 

Módna prehliadka sa mohla začať.

Ako z reklamy na spokojnosť. Asi sa jej niečo fajn snívalo ...

Ďalšie fotky budú čoskoro. Stay tunned.

Tweet

Mentálne fitness v Suan Mokkh (Thajsko)

Bol to veľmi zvláštny pocit. Kombinácia toho, že  neviem čo tam robím s tým, že som tu mal byť už dávno. 

Vždy ma ťahalo neznáme. Mimo komfortnej zóny tak nejako viac cítim na koži skutočný život. Diagnóza? Snáď. Toto miesto som programovo nehľadal, našlo si ma samo. Pred prvou ozajstnou cestou do Ázie som sliedil po internete čo sa oplatí zažiť. Keď mi novopečený virtuálny kamarát suverénne vypichol konečne namiesto fullmoon party kláštor Suan Mokkh, spozornel som. Teraz sa po Thajsku flákam tretiu nedeľu a cítim, že čas na pokus o ľahkú mentálnu defragmentáciu práve nastal. Vyskakujem z autobusu v meste Chaiya, k samotnému kláštoru na jeho okraji už stopnem po minúte červený pick-up. Netreba zložité vysvetľovanie,  vodič presne vie kam chce Európan priblížiť. Práve sa totiž končí mesiac, čo je už desaťročia čas kedy sa ku kláštoru zliezajú ľudia zo všetkých smerov. Vyskakujem, beriem batoh a ďakujem.

Keďže som pankáč a chcem to mať so všetkým, začal som iniciatívne a z kraja. Zrkadlo nemám, hlavu si teda holím naslepo. Jedinú zástrčku na strojček nachádzam pri registračnom stolíku. Nábor je v plnom prúde a tak mi okrem ďalších adeptov asistujú traja vysmiati budhisti v okrových šatách. Dielo kontrolujem v odraze vyleštenej plechovej misy. Po zistení, že vypadám ako debil už viac v okolí lesklé predmety nevyhľadávam. Deň konči, svetla rýchlo ubúda a muži sa mlčky striedajú pri studni s vodou. Tmu iba občas nesmelo pretne kužeľ svetla. Líham si na bambusovú rohož, prikrývam sa iba neurčitým pocitom. Okolo mňa sa šedivie rad moskytiér, ticho iba občas preruší tlmené kašľanie. Bez kontaktu so svetom sa chystám stráviť nadchádzajúcich desať dní unplugged a v takom tichu, že sa toho trochu desím. Chystám sa po tridsiatich rokoch na chvíľu zastaviť. Vankúš nemám, pod hlavu si skladám dve tričká a pokúšam sa spať. 

Toľko ľudí a zároveň toľko ticha. Toľko času na rumináciu myšlienok. Na svete je toľko svetov..

Ako z Avatara vyzeral magický strom pri meditačnej miestnosti "chanting hall"

O tom, ako som sa na meditácií v Suan Mokkh nakoniec mal a čo mi tento pobyt priniesol si môžete prečítať v našom ďalšom príspevku. Už čoskoro, stay tunned.

Tweet

Náš príbeh

Ahoj, čitateľ náš najobľúbenejší! Teší nás, že si si našiel čas a zavítal na Marushku - našu stránku. Budeme sa zo všetkých síl snažiť, aby si sa u nás cítil fajn a rád sa vracal. Práve sme sa vrátili zo štvrťročnej cesty po krásnej Ázií. Navštívili sme Thajsko, čo bola láska na prvý pohľad, chvíľu pobudli v Malajzií, prejedli sa banánov na Srí Lanke a prešli sa po Nepále. O niečom z toho si budete môcť prečítať, všetko to ide iba zažiť. Teraz sme v Nórsku, kde šetríme na ďaľšiu cestovateľskú etapu. Našim snom je India, Kambodža, Vietnam, znova Thajsko... 

Tak, je na čase sa predstaviť. Kto sme a aký kučeravý je ten "náš" príbeh ?

MARUSHKA

Keďže sa mi môj facebookový profil začal morfovať a preklápať z cestovateľského na fotografický a tak rôzne, rozhodla som sa do toho priniesť nejaký poriadok.  Začala som cítiť, že to postráda nejakú organizáciu, chronológiu, či zreteľne čitateľnú pointu. Jasné, znovu sa chcem napratať do nejakej škatuľky, furt s tým ozlomkrky bojujem. Roky v biznise zanechali jasne zreteľné stopy. Cieľ je však taký, aby aj tí čo si ho otvoria úplne prvýkrát pochopili, že toto sa nesnaží byť ani profi cestovateľský blog, ani profi fotografické portfólio. Nič z toho jednoducho nie som. Je to len môj príbeh. 

Príbeh, ako som vykročila.

V auguste 2013 som odišla zo spoločnosti, kde som cez sedem rokov pracovala. Firma nebola iba mojou prácou, ale aj dieťaťom, láskou, školou a veľa rokov mojím "všetkým". O to ťažšie bolo rozhodnutie vzdať sa jej, všetkého ostatného a vykročiť do neznáma.V októbri som už bola ako dobrovoľník na Sicílii. Zrazu som namiesto kostýmu a auta mala len jeden batoh a obrovskú slobodu. Práve v spojení s tou slobodou mi aj umývanie hajzlov prišlo ako zázračné trávenie času. Keď som išla na Vulcane štvorkolkou hodnú chvíľu sama bez kontaktu s akoukoľvek ďalšou človečinou, zastala som. Čumela som na tie výhľady do údolí, na Stromboli, Lipary, na Panareu, pozerala som na všetkú tú krásu a nedokázala udržať slzy. Plakala som, kričala, fajčila a hádala sama so sebou... 

Po hodine hystericko-dramatických ženských prejavov, ktoré vo mne asi zanechala tá Steelovej kniha čo som v 13-tke dočítala, uvedomila som si, že to pre mňa najťažšie rozhodnutie opustiť všetko stálo za tento moment. Došlo mi, že týchto momentov čistého šťastia chcem zažívať viac. Že mi nové auto, kancelária či vydarený meeting nedokáže vyvážiť to čo som práve našla. Vydala som sa teda na cestu. 

Od vtedy som prešla Thajsko, Malajziu, Srí Lanku, Nepál, Nórsko i Vlčí vrch pri Trenčíne a teším sa na ďalšie príbehy, čo život prinesie ...

ANDREJ

Sníval som, že prežijem aspoň chvíľu svojho života pri mori. Sníval som, že budem cestovať do exotických krajín a spoznávať zaujímavých ľudí, že budem ochutnávať nové jedlá a vône. Túžil som s Hanzelkom a Zikmundom prejsť Afriku snov a skutočností, fandil Thorovi Heyerdahlovi pri plavbe na Kon-Tiki či túžil prežiť rok na Fatu-Hiva.

Aj napriek tomu, že nie som prototyp kariéristu som miesto toho po vysokej škole zamieril do Prahy a tam 6 rokov s kolegami denne nadával na obedové meníčko v Autoklube. Sedel som na otočnej stoličke v office a večer si maximálne tak chodil zabehať k Vltave. Začiatkom roku 2013 sa mi otriasla zem a nastalo obdobie veľkých životných zmien. Vzťahová katarzia, sťahovanie, dal som výpoveď v práci, začal včeláriť a popri tom som si odbiehal do Nemecka montovať vysielače. Liezol som vo výškach v Saarlande, sonapkoval tam káblové trasy, no môj sen o cestovaní týmto neumrel. Driemal a naopak, čoraz viac vo mne rástla túžba ho plniť. Čoraz viac som si uvedomoval, že pokiaľ chcem naozaj zistiť čo je za kopcom, musím sa naň vyškriabať. 

Myslím, že som asi dosť ľudí vo svojom okolí prekvapil keď som začiatkom roka 2014 kúpil letenku a hneď na to odišiel na štvrť roka do Ázie. Hlavne sám seba. Vykročil som na cestu a dnes viem, že to bolo moje najlepšie rozhodnutie v doterajšom živote. Pretože som si tak splnil sen, veľký sen o ďalekej ceste a o to predsa v živote ide. Neprestať snívať a neprestať si sny plniť.

Majte sa fajn.

Podvečer v meste Malacca, Malajzia 2014

Tweet