19. júla 2015

Ako vznikala jedna nórska svadba (backstage info a iné pletky)


Flákaním po svete spoznáte mnoho nových ľudí. Niektorým len pozdravíte, iní Vás rozveselia, s niektorými si vzájomne pomôžete. No len málo z nich sa stane aspoň na chvíľu reálnou súčasťou Vášho života tak, ako sa v posledných mesiacoch stali súčasťou toho nášho Slávka s Matejom. A že sa stali súčasťou každodennou, o tom by vedeli najlepšie rozprávať tie pootvárané okienka Photoshopu na mojom počítači.

Keď sa nám prvýkrát spoločne skrížili cesty v byte na Rosenli nikdy by ma nenapadlo, že o rok budeme ešte stále v Nórsku. Už tobôž nie, že sa staneme svedkami príbehu jednej krásnej nórskej svadby. 

Svadobnej prípravy sa dôstojne zhostila nevesta a všetko od miesta činu po šaty vznikalo tak nejako hand-made a svojpomocne. Každý, kto vedel a mohol, tak pridal ruku k dielu a pomohol. 

Ruku k dielu sme pridali aj my a všetko spustili fotením na svadobné oznámenie. V deň fotenia nás ráno už tradične uvítal nórsky dážď a textovka od nevesty "mam depku ma prsat cely den". No, čo viac vás môže potešiť pri rannej káve? Už hádam len sms od ženícha:" Som zbaleny a na trajekte do Danska. Nehladajte ma". 

To sa chvalabohu nestalo a aj počasie k nám bolo nakoniec milosrdné. Menej milosrdná bola už pani suseda v historickom centre Gamle Stavanger. Keď celé fotenie zahájila výkrikom "I don´t like you ! ! " a parádnym zdrbom pred všetkými turistami mysliac si, že sme jej otrhali kvety zo stromu. Ach, kiež by vedela ako sa chlapci s defektom na bicykli pre ne hnali cez tri ulice a zbierali ich zo zeme v parku. Ten defekt nespomínam náhodne. Bicykel mal byť totiž dôležitou rekvizitou fotenia na znak toho, že sa spoločne vydávajú na novú cestu životom. Tak si vravím - veď na každej ceste bývajú nejaké prekážky, ktoré treba prekonať... Intenzívne pri tom spomínam na photo-workshop s Martinom Vrabkom, ako sme vášnivo diskutovali o atmosfére počas fotenia a o tom, ako má byť model správne naladený. Vravím si, že toto už nezachránim ani romantickým podmazom "Hallelujah" z reprákov.
Niekedy však z motyky vystrelí a nečakané sa stane reálnym. Takto to chvalabohu dopadlo aj s nami a nálada bola nakoniec parádna.. že by šťastie začiatočníkov?


 Návrhov bolo niekoľko a aj keď je pravda, že svetlo sveta v tlačenej podobe uzrela nakoniec úplne iná verzia, táto je moja obľúbená...



Potom prišli na rad reálne predsvadbné prípravy, skúšky účesu, make-upu a radostný ošiaľ zo šiat, kytice či fialových pom-pom gúľ. 



Samotné svadobné fotografie vznikali vlastne tak trochu predsvadobne, o týždeň skôr, aby bol pokoj a čas na všetko naplánované a vysnívané.
Ráno nás pri káve uvítala už tradične rituálna sms: " Poplach! ma prsat ! ! ". To sme už zvládli mávnutím ruky, aj keď vysnívané boli fotografie zaliate slnkom. Čo už, v Nórsku nič netradičné. Dúfajúc, že to s trojhodinovými prípravami stihneme kým sa nerozprší sme začali presúvať nábytok a chystať z nášho príbytku improvizovaný ateliér. 




A ako to celé dopadlo? Ako dopadli fotografie? Tak presne o tom napíšeme čoskoro. Čaute z nášho alternatívneho svadobného home-made ateliéru.




Áno, niekedy totiž stačí, že zážitky sú intenzívne. 
Niekedy však môžu byť aj pozitívne. 
Obzvlášť v čase, keď to najmenej čakáte...

---
Život je totiž skvelou príležitosťou na splnenie svojich snov.
---






2. júla 2015

Noční stolek! Na tom klokanu !! (Nórsko)



Hodinky

Javla halvete! Do prdele slíže, neviem ich nikde nájsť. Obľúbené, jediné, bežecké garminy, vedecká vychytávka čisto z budúcnosti, mój miláššik, nie je. Ani v bielom košíku, bágel som prehrabal prvý, ani na stole.. nikde. Fuč. Meškám už pre to do práce a tak nemám čas to doma viac riešiť. Mám rituál, keď šliapem ráno do práce tak si pozerám medzičas, že ako veľmi nestíham. Inak boli nosené iba pri behu, v práci som si ich hneď skladal a niekde zazipsoval, nech to nezavadzia. Aj tak čas moc nevnímam, iba by ma to rozptyľovalo. Ale teraz nikde niesu!

Dvadsať minút (asi!?) pedálujem k Tomášovi a pri tom si v hlave premietam. Odparkujem velocypéd, sadám do Mazdy. Prehrabávam batoh, kde boli videné posledný krát. Polícia pátra. Majáky, húkačky. Nič. Ultrastratené. Premietam si v hlave včerajšok. Šiel som ráno rovno na adresu, Dalsetveien 66, čas 8:24 (som autista?) ich odkladám. Potom som ich už nevidel. Maruška vykladala včera nákup, ale prečo by ich s ním vyložila? Nie, škrtám. Bágel bol chvíľu vonku bez dozoru. Mal som tam aj peňaženku, no tá zostala. Aj tak, v Nórsku sa predsa nekradne. Premietam ďalej. Jasne! Podozrivý Američan s podozrivým menom Shoan na tej podozrivej adrese po obede, to bude on! Sa tak divne usmieval. Podozrivo. Hmmm. Asi nie. Alebo tá milá mladá Škótka Linn, čo sme ju sťahovali ráno? Absolútne vylúčené, tá by mi ešte jedny pridala. Chalani z práce si robia srandu? Tomáša som sa už pýtal, zvyšok v mysli škrtám. Vypadli, keď som vykladal bajk na ten vyvýšený trávnik, ako tam Wojtek nevedel nacúvať? Alebo vypadli v aute - včera sme presadali a išli vlastne dvoma. Skúsim niekomu zavolať nech to pozrie.
Cez prácu o tom premýšľam, pri obede opäť už rutinne vyhádžem celý obsah batohu nech definitívne viem, že tam niesú. Potvrdené, som autista.

Robili sme dnes dlhšie, cestou domov volám Maruške nech ma neoplakáva a mimochodom overujem, že aj ona o nich nič nevie. U Tomáša sedlám bicykel, mastím domov a som zmierený so stratou. Uvedomujem si znova ako nerád prichádzam takýmto spôsobom o veci. Škoda ich.

Ak je to možné tak sa vždy ešte pre kľud duše snažím dostať na miesto, kde som stratenú vec videl posledný krát. Som ako stopársky pes, bloodhound či ako. Detektív Oriešok, kríženec Dempsyho a Mejkpísovej. Predstavujem si dokonale ich čierny remienok trčiaci z toho bágla (ktorý som už prehrabal). Vidím celý jeho obsah aj s okolím, na displeji svieti 8:24. 

Je to síce kus zachádzka, ale ja by som úplne dobre nespal, keby som sa tam neprešiel. Šľapem znova do toho kopca a mám pri tom ľahké "deja vu". Po tridsiatich hodinách sa vraciam na adresu Dalsetveien 66. Za zákrutou známy dom, včera som tu so škótkou Linn a kolegom Johnom zvaným Janko strávil pohodových osem hodín života. Blížim sa. Dom, zoomujem trávnik a neviem uveriť vlastným očiam. Z dvadsiatich metrov ich tam vidím ležať, svietia ako kráľohoľská vatra na Jána. Neverím. Stále neverím. Už trochu verím a radujem sa. Triumfálny návrat, vítanie s rodinami. Ležia presne tam kde mi včera vypadli, hoci okolo prešlo možno tisíc osemsto ľudí. Mám nové hodinky! Na displeji svieti 18:24, presne.



V sobotu som chytil pri grilovačke rybu. Parádna makrela, veľká, dúhová a plná života. Fakt fešná, akú som ešte nikdy pred tým nechytil. Bol som tam sám, ostatní zostali pri ohni. Vlastne, nie sám - stál som tam v tú chvíľu s rybou. Kukala na mňa očami malého Kafku, otvárala ústa a prosila o život. Tak som ju pustil. Prvý krát som tak urobil. Vraj, tie najkrajšie treba púšťať. Smial som sa pri tom v mysli, že je to isto ryba čarovná, čo mi splní tri želania. Tak teda, vďaka za hodinky, ryba!


Áno, niekedy totiž stačí, že zážitky sú intenzívne. 
Niekedy však môžu byť aj pozitívne. 
Obzvlášť v čase, keď to najmenej čakáte...

---
Život je totiž skvelou príležitosťou na splnenie svojich snov.
---