24. mája 2015

Rev z hotelovej kúpeľne (Thajsko)

Môj príchod zo Suan Mokkh bol pestrofarebný a nabootovanie do reality (nevšedných) dní celkom svižné. Po tom, čo sa Maruška roztrieskala na motorke sa jej už nikam moc na požičanom skútri nechcelo. Bolo teda "nutné" v Krabi town vyjazdiť nádrž a užiť si odchodový deň v Thajsku.

Ráno som vybehol na blízke vodopády, potom to obtočil centrom okolo sochy obrovského kraba a na západ slnka si naordinoval náladovú vychutnávačku do kláštora Wat Tham Sua, po 1237 schodoch nad mesto, k obrovskej soche Budhu.


1237 schodový psychadelický výhľad a západ slnka ako z Avatara.
 
A nakoniec, samozrejme, potrebovali sme to uhrať bez penalty za poškriabanú motorku. Nebolo to nijak moc závažné, skúter bol, ako sa vo všetkých inzerátoch píše, v 99% stave nakoľko Maruška nanešťastie väčšinu zbrzdila po vzore Freda Flinstouna vlastným telom. Škrabance na laku som dohladil nechtom, v rámci možností stroj poumýval a šiel ho pekne večer za šera vrátiť. Ženskej v požičovni neprišlo divné, že motorku požičala žena a vracia ju cudzí chlap - veď farang ako farang. (farang je v Thajsku termín pre cudzinca. Niečo ako gringo vo westernoch, pozn. red.).  Misia úspešne splnená, Maruška mala naspäť pas doposiaľ väznený ako protizáloha a my sme sa mohli posunúť z Thajska do Malajzie. Pravda je však taká, že viac ako "mohli" sme "museli". Končili nám 30 dňové víza. 


Thajsko je podmanivá zem a ja rozumiem ľuďom čo sem chodia opakovane rok čo rok. Na rozdiel od napr. Tahiti či Egypta som sa tu ja, "farang", cítil vítaný nielen ako valutový cudzinec, ale aj ako človek a predstaviteľ inej kultúry. 


Hromadná selfie. Takto ovešaní sme občas chodili !


Odlietame. V Malajzii sme boli vlastne dva krát aj keď sme tam dokopy strávili len týždeň. Kuala Lumpur, hlavné mesto krajiny, je zároveň dopravný uzol nízkonákladovky Air Asia. Pravidelný diváci televíznych novín už asi vedia - to sú presne tí, čo im raz za čas zahučí do mora lietadlo. S gravitáciou majú ich lietadlá snáď trochu väčší problém ako iné flotily vzdušného priestoru, ale zasa, kto by nás dostal spiatočne z KL na Srí Lanku za 100 eur či do Kathmandú za 70, hmm? V tom čase práve záhadne "zmizlo" zo vzdušného priestoru lietadlo sesterskej spoločnosti Malaysia Airlines smerujúce z KL do Pekingu tak sme sa smiali, že kupovať si spiatočnú letenku je
teraz demonštrácia čistého optimizmu!

K.L., alebo "Kej El" ako tomu hovoria domáci, je počtom obyvateľov o málo prerastená Praha. Cesta z letiska mi toho moc neponúkla, Sepang a dráha Formule 1 ma necháva chladným nakoľko to v telke pozerám iba v sebaobrane. Určite tomu napomáha aj klimatizácia v autobuse nastavená lízom-lízom k bodu absolútnej nuly.

Inak, pohľad z okna taký rozpačitý. Šedivo. Autobus z letiska nás nekompromisne vypľuje na miestnom (no kto by to bol len tušil!) autobusáku, kde nám ide ďalší o štyri hodiny. Čas si krátime ako každý vie. Tomáš si na naše počudovanie prisadá na kus reči k miestnej dievčine, ja absolvujem inštruktážne umývanie zubov za asistencie ospalých taxikárov a miestnych kuriev. Na nádraží sa po štvrtej ráno kumuluje samá lepšia spoločnosť a práve preto sme tu!


Buďte v kľude. Polícia pátra!


Ďalším spojom mierime do centra, čo skóre v prospech hlavného mesta prudko vylepšuje. KL je totiž absolútny kotol kultúr - nežijú tu len Malajci, ale rovnakým dielom Číňania, Indi, Bengálci a vlastne tak trochu celý svet. Na chvíľu dokonca aj štyria Slováci teraz hrdo s báglami kráčajúci smer Chinatown. 


Hádajte kto ten bordel potom uprace?! Jáá!


 

Sme rozmaznaní mesiacom v Thajsku a ja hneď z kraja musím napísať "Malajzia je drahá!". Platí sa tu malajskými ringgitmi, peniaze sú plastové, veselo farebné, vyzerajú ako výherné losy  a pri prepočte ceny hotelovej izby sa chvíľu krútime ako futrá po povodni. Nakoniec však berieme izbu priamo na známej "Petaling street", čo je niečo ako rodisko všetkých fejkov. Kúpite tu topánky Puna a na Abidasy vám na požiadanie vyšijú priamo v predajni prúžkov viac ako má dlhší prechod pre chodcov. Že chcete na tričko aj krokodíla Lakostu? Žiaden problém.


Mramorový veget v hinduistickom chráme


 

My sme mali naviac šťastie!! Náš hotel susedil (začínam veriť na osud) opäť s bordelom a tak sme to mali s ponukou na "masáž" pri každom vstupe či výstupe z izby. Slečny masérky boli zmaľované ako mýval po halloween párty, nebolo ťažké odmietnuť. Po ľahšom hendlovaní kývneme na štvorku izbu. Maruška má takto čerstvo po nehode dosť čo robiť sama so sebou, bágel jej preto nesiem už druhý deň ja. Izba je na štvrtom bez výťahu, užívam si výšľap. S pocitom tatranských horských nosičov zhadzujeme do vymrazenej izby batohy. Vonku je teraz vo februári ako u nás v lete pod murárskou pazuchou, teplo, vlhko a smrad, zato tu vnútri je znova tak mínus desať. Malajzia nás z úvodu úplne odrovnala.


Pri vôni pečených gaštanov sme sa zrazu utrhli domov na Vianočné trhy

 

Malé vyvrcholenie prichádza už v sprche, do ktorej sa 3/4 z nás už dva dni teší. Maruška to však má o dosť komplikovanejšie - rany si začali pýtať svoje, v trópoch to mokvá o dosť viac ako na Považí a tak ich bolo treba každý deň starostlivo prelepovať. To znamená - strhnúť staré a zmokvané leukoplasty, poriadne vydezinfikovať roztokom Betadínu a nanovo zatejpovať. Robil som to ja a po čase som presne vedel odhadnúť, ktorý leukoplast pôjde relatívne v pohode a za ktorý dostanem facku. Mali sme dohodu, trhať rýchlo a zbesilo, chladnokrvne a bez zbytočných kecov. Inak to nešlo prežiť. Aj keď to snáď na hotelovej chodbe znelo ako gigantický multiorgazmus, iba my štyria sme vtedy vedeli pravú podstatu našej hlučnej kúpeľňovej "kratochvíle".


Vnorili sme sa do mesta. Najskôr sme pozreli šmelinu pod hotelom. Nebyť tej parádnej ponuky jedál tak to tam vyzerá ako na celosvetovom školení jarmočných predajcov. Práve ponuka jedál to však posúvala o level vyššie. 



Jedno čisté vyprážané nič a nešťastník v pozadí

Predstavte si uličku, kde je možné zohnať vedľa seba indické karí na desať spôsobov, dalbhat, tureckú shawarmu, kofte, či kebab, thajské slíže pad thai, alebo americký burger. Kuchyne celého sveta na jednej ulici a do toho nastrkaný predajcovia parfumov, trenírok, okuliarov Ray Ban, spomínaných tenisiek Puna a zaručene pravej elektroniky. Naviac, naivnejším z nás dajú na všetko doživotnú záruku. Na počkanie!


Miesto taniera banánový list, ako príbor ruky.



Zafačovaná Maruška budí masívny súcit, no miestni obchodníci pamätajúc si snáď Vietnamskú vojnu sú pri cenotvorbe neoblomní. Zato civilisti sa k nám prihovárajú skoro na každom kroku! Pýtajú sa čo sa stalo, prečo je tak dobitá. Prvému vysvetľujeme popravde, potom sa to zvrháva a začíname vymýšľať rozprávky, že je klasický padnutý anjel, alebo rozprávame, že sa od troch rokov chúďa neúspešne učí lietať. V metre sa k nám s otázkou "čo sa stalo?" obracajú ľudia všetkých vekových kategórii, menej hovorní iba ukážu na obväzy a pokrčia plecami. Taký záujem vo veľkomeste som nečakal. Niektorí ma dokonca upozorňujú nech ju bijem menej. To som sa už trochu zľakol...


Minimal v mešite. Maruška vyzerá ženícha Mustafu.


V rýchlom slede ochutnávame všetko možné, potom kupujeme žetóny a brázdime mesto fantastickým metrom. Prvý cieľ je dominanta metropoly - Petronas Twin Towers. Netreba to zložito hľadať, ono cez štyristo metrové veže trčia ako vidly z hnoja aj v tak vytiahnutom meste ako je Kuala. Mega, treba zažiť. Cítim sa ako termit pred termitiskom. Po vrchný bleskozvod to má 452 metrov a ja by som si nechcel v garáži spomenúť, že som hore v kancli nechal kľúče...



V pozadí zavadzajú dvojičky Twin Towers.


Pre masochistov je ešte možné priamo pod nohami Twin towers navštíviť miesto Suria KLCC. Ako spieva Mirkožbirko - obchodný dom to je vlastne novodobý chrám, v ňom tovaru sa klaniame a ten sa klania nám... viac ako 400 obchodov svetových značiek zosypaných do jedného domu. Dobrý test rozhodovacej paralýzy. Ja som sa nedal a skočil tam len na WC (a hádajte na akú, HA!). 




Prízemie Twinsiek už bez fáčov (druhá návšteva KL)



Večer sa trochu prechádzame. Fascinujú ma miestne kontrasty - obídete uličku fakt luxusných obchodov zozadu a pri pohľade skrz úzku plazivku do šera vidíte snáď tristo potkanov hrabúcich v odpadkoch. Sú všade, bijú sa medzi sebou, lezú po nadivoko naťahanej elektroinštalácií, skáču do košov, sú veľké ako mačky. Krátky strih do béčkového post apokalyptického filmu. Odvrátite hlavu "do bezpečia" komercie, nad vami znova svieti KL Tower (je to až otravné, ale toto je pre zmenu zasa siedmy najväčší voľne stojaci vysielač. 421 metrov k špičke hromozvodu). Dobre je. Prejdete päť krokov a znova, priamo pod mega budovami spia ľudia bez domova priamo na parapetách nateraz pohasnutých výkladov...

Dojednávame u miestneho dílera svieže ranné lupene na cestu mrazeným autobusom naspäť na letisko. Smer Sriii Lankaaa!

Budík nás vytrhne zo sna pred piatou. Na chrbát hádžem svoj batoh, na predok beriem Maruškin. Je ešte stále s tými škrabancami nepojazdná, tak opäť kráčam po schodoch ako kozmonaut. 40 kilogramov batožiny pred piatou ráno je výzva. Chce sa mi spať, mám pocit, že vstávam ako prvý v Kuale a okolí. Budíme recepčného, vraciame kľúče, ovládače, on nám za to vracia zálohu a ide naspäť chrápať. Stále sa cítim ukrivdene, teraz však už viem, že stredoeurópan má k tomu o veľa väčšie sklony ako dôvody. Hneď pred vchodom prekračujeme rodinu spiacu na väčšom papierovom kartóne. Slušne oblečení bezdomovci, akých pri rannej ceste na zastávku vidíme ešte veľa. Mení sa mi uhol pohľadu a ja zrazu premýšľam, kedy asi oni naposledy spali aspoň tak komfortne, ako ja dnes. Na svete je toľko svetov...



Halucinogénne cyklo-rikše. Tak toto k nám ešte z vesmíru nedorazilo!


 

Ako vtipne nás v zápätí privítala Sri Lanka -  "slza Indie", ako sme rodili obrie korytnačky a ako sa prekvapivo vôbec nevypláca vymýšľať si číslo pasu pri vypĺňaní vstupných víz do krajiny napíšeme čoskoro.

18. mája 2015

O tom, že nie všetky dámske jazdy končia striptízom ... (Thajsko)

Kráčame po rozpálenej ceste v budhom zabudnutom thajskom meste Chaiya, smer kláštor Suan Mokkh. Bezvetrie, slnko páli plecia a my sa chystáme odprevadiť Andreja na jeho „Hare Krišna“ desaťdňový mlčanlivý pobyt. Pred dvoma týždňami sme sa všetci videli na letisku prvýkrát, teraz sa chystáme rozdeliť a vydať sa s Katkou na našu thajskú dámsku jazdu! Po chvíľočke kráčania pri nás zastavuje oranžový pick-up s milými Thajčanmi a s ponukou odvozu. Bez váhania lezieme na korbu auta opakujúc si, že v tejto krajine žijú len samí milí ľudia. Nič na svete nieje čiernobiele a ani toto nie, no v našom ošiali slobody by nám to bolo aj tak úplne zbytočné vyvracať. S vetrom vo vlasoch sa rútime cestou vpred.

Čochvíľa mávame Andrejovi plné rozpakov a očakávania, akého nám ho vrátia a čím ho pobyt v kláštore poznačí. Bude z neho Silent Bob? Yoda? Môže to dopadnúť hocijako...


Stopom k Suan Mokkh


Hľadáme železnicu. S Katkou sa pohodlne usadíme vo vlaku a plné očakávania sa necháme unášať do mesta Surat Thani. Pravdupovediac, netušíme kde to poriadne je a bez žiadnych ďalších plánov sa pokojne vezieme. Oknom pozerám na čarovnú krajinu - chudobné dedinky striedajú polia s palmami, občas prerastené divočinou. Pozerám na tú krásu a mám v bruchu tisíc motýľov. Všetko, čo mi teraz ponúka okno vo vlaku, som pred tým videla iba v cestovateľských dokumentoch a v mojich snoch. Trochu sa bojím. Predsa len byť niekde na opačnom konci sveta bez akejkoľvek mužskej opory začína dávať cestovaniu opäť nový rozmer. Obavy striedajú bláznivé návaly šťastia, slobody, túžby ochutnať, spoznať a vidieť všetko okolo. Konkrétny cieľ nemáme žiaden. Jednoducho pôjdeme práve tam, kde sa nám bude páčiť. 
Večer sa ocitáme v trochu pochmúrnom meste. Zháňanie ubytovania nám spestria už náhodní okoloidúci, ktorých sa pýtame na hostel. Všetci sa s údivom a strachom v očiach pýtajú, či TU chceme NAOZAJ prespať?!

Zatiaľ nám s Kačenou nič nedochádza..

Zložíme batohy v izbičke veľkosti posteľ krát posteľ. Za plechom vpravo objavíme plesnivú sprchu čo je zároveň aj toaletou. „Fú, tak pre dnešok sme doma“, konštatujem a celá upotená padám na posteľ. Oči zablúdia na ventilátor rovno nado mnou - držia ho iba dva drôty. Krúti sa a zároveň hojdá zo strany na stranu cez celú izbu. Snažím sa uveriť, že túto noc ešte prežije spolu s nami v zdraví a my neskončíme s rozsekanými hlavami ako v Hitchcockovom filme. 

Z batohu vytiahnem ručne šúľanú thajskú cigaru, objavujem filter vyrobený z novín a detských písomiek. „Takže, ak nie ventilátor táto ciga určite“, pomyslím si a vyleziem s tým na terasu. Očami blúdim po hasnúcom meste, výhľad mi kazí cigaretový dym a tá debilná stena rovno pred balkónom. O chvíľu prilezie aj Katka a tak svorne odfukujúc dym kujeme plány na našu cestu. Vtedy meter od nás vylezie zo susedných dverí chlap halený iba v uteráku a s milým úsmevom nám pozdraví : "Savadí káp."

Stále nám s Katkou nič nedochádza... 

Nočné blúdenie mestom toho už veľa nového neponúklo. Parádny trh ktorý sa dá nájsť v každom správnom meste, skvelé jedlo na ulici a temné, teraz viac menej prázdne uličky. Spozorneli sme v momente, keď sme v šere autobusovej zastávky pred miestnou nemocnicou zbadali sediaceho muža v erárnom župane v sprievode stojana a infúzie. Hadice do rúk, z plastového vrecka do neho odkvapkávala neznáma výživa. Márne sme sa snažili domyslieť smerovanie jeho príbehu. Či len tak podľahol akútnej túžbe aj v takomto stave splynúť s ruchom svojho mesta, alebo práve cestoval na reverz domov. Už sa to nikdy nedozvieme. 

Ráno sme rutinne pobalili dvadsať kilové bágle, v uliciach mesta pohľadali internet a hádzali kockou o ďalšom cieli. Vyhralo mesto Krabi town, kde sa opäť približujeme  vlakom. Miesto na spánok nájdeme ľahko. Môžme tak hneď snoriť po expedičnom vozidle a druhý deň sa odhodlane rútime po (ne)cestách na malom červenom skútri.

Je veľmi ťažké opísať kde všade sme vlastne boli. Každý deň totiž začínal len s jedným plánom, s plánom nemať plán. Sadnúť a vyraziť. Dodnes taktiež nerozumiem ako je možné, že sme sa nikdy vážnejšie nestratili a vždy vrátili. Bez akejkoľvek mapy sme deň čo deň vyrážali smerom ktorý sa nám momentálne páčil. Každú uličku, odbočku a križovatku sme vyberali len podľa precízneho ženského vkusu. Palmové uličky striedali malé asfaltové cesty, okoloidúce auta čoraz častejšie nahrádzali tuk-tukári a rikše.

Klasika, poznáte to - idete si takto raz na skútri červenou prašnou cestou banánovým hájom a na jeho konci slon. Klasika, čistokrvný indický slon. Pamätám si ako ma Katka presviedčala, že sa nemám strachovať, že k nemu predsa žiadna z nás nepolezie blízko. Všade naokolo len palmy, malý dom, tento chobotnatec a my. Vybalili sme teda desiatu a ponárajúc sa do atmosféry lámali sucháre. Nájsť v súčasnom Thajsku slona ktorý by nebol predávkovaný utišujúcimi práškami a neslúžil ako lapač na turistov nie je vôbec ľahké. O to viac nás táto chvíľa pohltila. Z domčeka pri dumbovi vyšiel storočný dedko. Pozerajúc na slonové zošité brucho a dedkovu starostlivosť nám pozvoľna dochádzalo, že sme snáď v nejakej slonej nemocnici. „Slonia nemocnica?“ Nikdy som nemyslela, že takéto slovné spojenie niekedy použijem.

Bola som ako v tranze. Ani neviem ako som sa ocitla s banánmi v ruke a na hánkach som cítila jeho veľký, tvrdý jazyk. Hypnoticky som mu hľadela do očí a verila, že dnes mlsnú iba na ovocie, že miestne slony niesu moc ľudožravé. Začínalo byť viac než jasné, že na tomto výjazde zažijeme ešte kopec prekvapení. A že ich zažili aj domáci, o tom by asi vedeli rozprávať vidiečania z malej moslimskej dedinky do ktorej sme sa presunuli hneď potom - v „kraťaskách“ a tielkach. Keď na nás zahalené miestne ženy syčali a muži vyvaľovali oči bolo jasné, že tu turisti moc často nezablúdia. Snáď šťastie, že okolo bol iba piesok a žiadne kamene... Moslimská dedinka však ponúkla aj krásnu rybársku atmosféru.


Mama mi vravela: "nikdy nepchaj slonovi ruku do papule!"


Ďalšie ráno sme chceli na prefláknutú pláž Railay beach. Katka znova posúvala budík a mňa nie a nie donútiť vyliezť z postele. Bolo krátko pred siedmou keď sme naťahovali na hlavy prilby a vyrážali do prístavu. do prístavu. Po pol hodinke cesty nám svieži vietor vysvetlil, že sme mali na seba navliecť zopár vrstiev viac - chlpy vzpriamené ako babkine tyče do paradajok o dušu vrieskali do sveta, že môj čas depilácie je dávno prešvihnutý. Asi to neuveríte, no v to ráno sme s Katkou v Thajsku skoro zmrzli. Nič nám však nestálo v ceste, boli sme hladné po nových dobrodružstvách.

Na ostrov sme vyrazili ignorujúc cudzinecké speedboaty. Nemali sme sa kam ponáhľať, štandardne vychodené cesty a "skratky" nás veľmi nelákali. Keď na nás však po hodinke plavby na maličkej loďke plnej domácich thajcov čakal v plytkej vode traktor, trošku ma to prekvapilo. Elegantné riešenie snáď pre väčší odliv.... doviezol nás až na suchý breh. Skoré ráno na Railay beach hralo všetkými farbami a ponúkalo nádherné výhľady. Prázdnu obrovskú pláž, pokojné more, hejná rýb a stáda krabov, ktoré sa nechali pozorovať aj bez šnorchla a okuliarov. Pláž sa začala časom zapĺňať  - pre nás presne čas, kedy sme sa pobrali ďalej. Okolo parádnej horolezeckej steny, kde si to týpek štrádoval šialenými prevismi zaháknutý hádam iba na malíčkoch, sme sa rozhodli objaviť ďalší kúsok opusteného miesta na ktorom na chvíľku zakotvíme.


Erupcie šťastia na Railay Beach




Ako to už väčšinou v živote býva, ten kto hľadá aj nájde. Nasledoval jeden z momentov keď si človek uvedomí, že všetko na svete je správne. Na malinkej stratenej pláži nám pálilo slnko do vlasov, more nám občas vyplavilo kokos z ktorého sme si vyrobili sprchu, naokolo nikto. Iba my dve, pláž, more a pohoda... Bože, tá pohodáá!

Po čase sa nám aj Krabi town prejedlo, nabažili sme sa miestnych dobrodružstiev a ťahalo nás niekam ďalej. Zaujalo nás mesto „Nakhon Si Thammarat“. Mesto, ktorého názov sme tri dni nevedeli ani poriadne vysloviť. Bolo to zábavné obzvlášť pri hľadaní lokálneho autobusu a dojednávaní lístka. Všetko sa nakoniec podarilo, autobus sme po hodinovom nalietavaní miestnych dohadzovačov objavili, s ťažkosťami vysvetlili kam to vlastne chceme a už sme sa viezli. Nie klasicky, na sedadle číslo 43, 38 alebo 22, ale protekčne v špeciálnom batožinovom priestore autobusu! A to Vám je pánečku luxus. Keď som to prvýkrát videla v nočáku na stanici v meste Phang gha, nikto by ma tam ani za svet nedostal. V malom tmavom otvore vtedy mizli po oči zahalené ženy v burkách. Na moje prekvapenie sa za našimi dverami, v priestore kde sa na Slovensku bežne hádžu iba batohy a kufre, ukrýval veľký čierny rohový gauč. Paráda, sedačka v autobuse a cez malý otvor bolo dokonca možné sledovať šoféra a jeho komplica! Aby to však nebolo úplne ideálne thajci naľavo ukrývali „voňavú“ toaletu ktorej dvere nešlo ani s vypätím všetkých síl zatvoriť. Niekoľkohodinové cestovanie sme strávili v tomto prostredí.


Spoj nás vypľul na okraji mesta. Chvíľu trvalo kým sme sa našli, no po hodinke sme už pyšne vykračovali mestom. Ako vždy bolo treba pohľadať nejaké lacné backpackerské ubytovanie. Zdalo sa nám trochu divné, že sme na ulici jediné belošky a ľudia na nás so záujmom zazerajú. Objavili sme hostel v ktorom nám ponúkli úplne bezkonkurenčnú cenu, spokojne zhodili batohy, zabili na zoznámenie prvého švába a ja som sa rituálne vybrala na priedomie zapáliť cigaretu. Po chvíľke sa pridala Katka. Sledovali sme slečnu, ktorú priviezol mladík na skútri. Vytiahol z vrecka peniaze a ona si ich s tajomným úsmevom strčila za výstrih. Katka na mňa mrkla a ja som odhodlane prehlásila, že to bude určite manžel. Keď sa táto situácia v krátkom slede zopakovala tretíkrát, začínalo byť ozaj ťažké vymyslieť si akýkoľvek slušný príbeh. Spolu so štebotavým transvestitom na recepcii začal "hostel" vrhať už trochu iní tieň. Tak som to típla a vybrali sme sa „dobívať“ mesto. Ľudia nám prehnane úctivo zdravili, usmievali sa a my sme sa cítili ako Ibrahim Maiga na Slovensku v deväťdesiatych rokoch. V tomto meste s pridanou hodnotou fake blond vlasov to bola pomerne jednoduchá záležitosť. Začínali sme sa cítiť ako hviezdy šoubiznisu. Boli sme jediné belošky široko ďaleko, čo miestnych nenechávalo bez záujmu.



Mesto Nakhon Si Thammarat, alebo ako sme ho premenovali - "Tamtaramta"


Večer sme pre istotu dvakrát skontrolovali zamknuté dvere a zaľahli. Aká veselá to bola noc! S Katkou sme ju celú prečumeli do stropu a počúvali „tie“ vášnivé zvuky lásky z okolitých izieb. Už bolo nad slnko jasnejšie, že sme sa ubytovali v bordely. Nedalo sa nič robiť,  snažili sme sa zaspať. Zaborili sme nosy pod prikrývky a dúfali, že na naše dvere snáď nikto nezaklope. S odhodlaním sme v meste s tajomným názvom „Nakhon Si Thammarat“ dali ešte jednu noc a ďalšie ráno sa spokojne pobrali naspäť do Krabi, kde sa k nám mal pripojiť už náš „desaťdňový malý Budha“.



Everybody in the holy mode v "Nakhon Si Thammarat" 

Celý týždeň sme očakávali, či to nevzdá. S pribúdajúcimi dňami sme začali hádať aké stopy na ňom pobyt v budhistickom kláštore zanechá a s akým defektom sa vráti. Či sa k nám opäť pridá, alebo bude zvyšná cesta iba o nás dvoch a on zmizne holý v džungli.

To sme ešte netušili, že niekto tam hore má zvláštny zmysel pre humor ...

V deň Andrejovho príchodu sme si naposledy urobili v Krabi town výlet a opäť osedlali motorku. Keď sme sa rútili niekde v džungli vpred mokrou pieskovou cestou, predbehol nás na prázdnej ceste minivan. Obehol nás, vodič chladnokrvne zrovnal rýchlosť a z ničoho nič priamo pred nami skočil na brzdy. Videla som iba červené brzdové svetlá, mokrý piesok a zvodidlá. Bez zjednávania a možnosti sa akokoľvek uhnúť. Brzdila som ako to šlo. V sekunde sme boli na zemi šúchajúc sa bokom niekoľko metrov, kým sme zastavili. Naberám vedomie, kontrolujem straty. Katka tu je. Motorka tiež. Hýbem rukami... Minivan pribrzdil a v momente keď videl, že sa zdvíhame zo zeme tak dupol na plyn a už ho nebolo. „******! ******** ******, to je debííl!!“, kričím za ním. Že je to masaker som zistila za sekundu pri pohľade na nohy. Opakujúc si poučky prvej pomoci som očami hľadala aspoň vodu na vyčistenie rán plných piesku. Kúsok bol jediný domček široko ďaleko, z ktorého už mávala postaršia pani a volala nás smerom domov. Zaviedla nás na záhradu, kde sme si hadicou zmyli nahrubo blato, krv a vymyli z rán piesok. Po tom, čo prvý šok opadol som zbadala kúsok vedľa nás sediaceho mnícha. Ten sa len ukradomky občas pozrel a potom ostro uprel zahanbený pohľad do zeme. Došlo mi, že cestou z pláže sme s Katkou vyzliekli mokré plavky a biele mokré tielko s krátkymi nohavicami mníchovi ponúkalo viac skúšok viery ako v ten deň pokojne hojdajúc sa v sieti čakal.

Skontrolovali sme motorku, pozbierali v sebe zvyšok odhodlania a vybrali sa smerom späť, tentokrát však hľadajúc najbližšiu nemocnicu. Katka „vyhrala“ iba niekoľko škrabancov na nohách. Moje nemali toľko šťastia a tak ľavá strana tela schytala o poznanie viac.

Servis thajskej nemocnice milo prekvapil. Celé mi to úplne nedochádzalo ani vtedy, keď ma za nášho hurónskeho smiechu usadili na invalidný vozík a tlačili ako akútny prípad. Katku zobrali sestry bokom a vyzvedali všetky informácie o nehode, zatiaľ čo mňa mladý thajský doktor ukladal na ležadlo. Katku som opäť trochu viac vnímala až po vete „Maruš, ty asi nemáš nohavičky!?“, ktorú na mňa so zdeseným výrazom cez celú ošetrovňu skríkla. Zmätene som kontrolovala doktorov pohľad a moje zodvihnuté šaty. „Fú, tak teda mám“.

Rany mi poctivo vyčistili, ošetrili a prekonzultovali. Polepená som sa vybrala k okienku výdajne liekov, kde ma na moje počudovanie už čakal "zip balíček" s mojím menom. Obsahoval všetko potrebné - antibiotiká, lieky od bolesti, fľaštičku s dezinfekciou, leukoplast aj vatové tampóny. Všetko poukladané, označené menom, precízne so zoznamom alergií ktoré som po príchode nadiktovala. S úsmevom som vyrovnala účet za ošetrenie 7€ (slovom sedem eur) a (ešte stále) rozčarovane krivkala ako vojnový veterán smerom k východu.

Celé toto dobrodružstvo sme následne poctivo zavlažili miešanými drinkami v Rasta bare. Vzdávajúc hold Fortune, že sa nám nič horšie nestalo sme čakali kedy sa Andrej ozve. Po treťom mixe mi škrabance pripadali ako malé detské dobrodružstvo a v žiadnom prípade som si nepripúšťala, že to môže akokoľvek ohroziť naše ďalšie cestovanie.


Po treťom drinku v "Rasta" bare. O kvalite drinkov vypovedá už samotná fotografia



Andrej nás pri pohľade na môj nový štýl alá leukoplast privítal rozpačito. Chvíľu mu trvalo kým úplne načítal význam textovky „Máme pre teba prekvapenie“, ktorú som mu z Rasta baru poslala. Po jeho pokojnom týždni bol tento ženský nálet nacicaný piatimi alkoholickými drinkami trochu hustý návrat do reality, ale vďaka Budhovi to ustál.


Desivé ráno zjemnené homosexuálnou obliečkou 



  
Ráno bol už pohľad na rany o dosť iný a ja som plne docenila obdržané tabletky od bolesti. Vďaka Andrejovej pomoci, ktorý mi každé ráno za divého ručania vymieňal obväzy a dezinfikoval rany, som to nevzdala. Aj vďaka tejto nešťastnej skúsenosti som bola rada, že som sa do Thajska nevybrala sama. Uniesť dvadsať kilový batoh na nohách, s ktorými bol teraz problém dopajdať čo i len do sprchy by bola nadrozmerná výzva. Aj vďaka nemu som to neotočila domov.

Namiesto toho som sa tešila na to, čo ďalšie dni prinesú a videla tak veže Petronas v Kuala Lumpur, na Srí Lanke odrodila párik stokilových korytnačiek, učila sa surfovať v obrovských vlnách indického oceánu, prešla sa ezoterickým Nepálom a mnoho ďalšieho.

10. mája 2015

Testované na ľuďoch (Thajsko)

Niekto sa načas zaživa pochová pod čiernu zem, iný sa zas na Zaježke zatvorí do temnej komory, ... ja sa tmy bojím (bububu), tak som sa rozhodol desať dní v budhistickom kláštore Suan Mokkh mlčať. Kde práve som a ako sa sem ide bolo načrtnuté v predošlom poste. Chystám sa tu prežiť nasledujúce dni v tichu a pokiaľ možno bez (ďalšieho) mentálneho defektu. Uvidíme.



Testovacia fotka nového strihu bez umeleckej ambície. Buddha on board.



Prvý ranný zvon o štvrtej sa ma netýka. Nedal sa však úplne odfiltrovať. Bolo magické pozorovať ako sa niekoľko postáv ticho stráca v tme noci. Zápis o siedmej, prvé pokyny, penetrácia nového zážitku a na úvod upozornenie - vybral som sa  vypisovať prihlášku do ženskej časti haly. Bolo tam prázdnejšie a tak nejak "krajšie", tak som neodolal. Bude to zábava, premýšľam a vstávajúc napravujem svoju chybu. 

Pas, peniaze, mobil, holiaci strojček a iné osobné veci bartrujem s usmievavým mníchom za moskytiéru, dve sviečky, deku a drevený ehm, "podhlavník". 

Privátna cesta pod hladinu duše sa začína.


Môj príbytok na najbližšie dni. Moskytiéra, prikrývka, sviečky. Človek moc nepotrebuje. 


Termín zastrešuje Mr. Werner. Stredná postava, jednoduchý odev, pôvodom snáď Angličan. Veľa o sebe nehovorí. Doteraz si však vybavujem jeho výraz pri opise nasledujúceho rána. "O štvrtej budem zvoniť prvý budíček.", začal na nás z ľahka. "Viem, viacerí máte problém ráno vstávať a teraz premýšľate, či vás takto zobudím. Ale verte...", nasledovala dramatická, skoro až divadelná pauza na dva pomalé nádychy, "...tento nezaspíte". A úsmev. Úsmev človeka, ktorý vie.

Svet stíchol. Mozog zemestnávala v jednej chvíli iba jedna vec, myšlienky prešli z behu do klusu.

Mimo účastníkov zapĺňajú areál tri ženy z kuchyne a partička budhistov v okrových habitoch. Každý nasledujúci deň má svoje presné noty. Aby sa neporušilo ticho, všetky nasledujúce informácie sa už dozvedám cez vývesku v jedálni. Všetko je dvojmo - ženy tu majú svoju tabuľu, svoju polovicu v meditačnej hale, vlastné ubytovacie oddelenie, termálny prameň, idú si svoju vetvu programu. Je dokonca odporúčané vyhýbať sa akémukoľvek očnému kontaktu. Zo začiatku to je pre mňa silné mať bez akejkoľvek interakcie okolo seba toľko ľudí. Veď cestujem rád práve kvôli spoznávaniu.

Postupne zisťujem, že čím viac som ticho, tým viac počujem. A spoznávam. Inak.

Sme obkreslení plotom. Nie vysokým, často prežraným thajskou džungľou. V podstate taká optická zábrana. Som tu dobrovoľne, no aj tak ho prvý deň vnímam ako prekážku pred útekom. Fakt ma niekoľko krát napadlo, že si to cezeň strihnem. Po krátkom čase sa mi však plot mení na bariéru, aby sa nepokoj a hluk z vonku nedostal do nás. Mávam návaly pocitov. Prežívam hnev, márnosť takto stráveného času kombinovanú s obrovským šťastím a radosťou, že mám možnosť byť takto s vlastnými myšlienkami. Uvedomujem si vzácnosť prítomného okamžiku. Pre dospelého človeka v kolotoči vstávania, povinností, nákupov, varenia, športu,  termínov a všetkej tej viacmenej banálnej komunikácie je dosiahnuť takýto stav takmer nemožné, obtiažne. 

Program dní je až na odtiene takmer rovnaký a už druhý deň ho vieme naspamäť. Zvuk zvonu sekne do spánku o štvrtej ráno, ja sa však už druhý deň budím minútu pred. Hmatám po zápalkách, hádam sa v myšlienkach so sviečkou o trochu svetla. Kontrolujem podlahu od stonožiek a škorpiónov. Thajské rána sú teplé, bosú nohu kladiem do tmy. Ako mátoha vychádzam, v tichosti naberám na tvár sviežu vodu zo studne a holdujem luxusnej bucketshower. Okolo sa už ticho pohybujú iné mátohy. Všetko je v opare. O pol piatej krátke ranné čítanie. Tento kus programu je v kompetencii účastníkov - ide o jedinú možnosť ako sa na chvíľu počuť. Tematické celky sú delené slabým gongom. Nasleduje ranné cvičenie, porcia jogy. Presúvame sa, slnko stále bombarduje fotónmi opačnú stranu zemegule. Technicky je noc, no ja mám zrazu pocit, že som už toľko stihol. Po pol hodine naťahovania si brieždenie vychutnávame v relaxačnej pozícií. Okolie zaleje Slnko. Pocit uvoľnenia sabotujú len komáre, ktoré cítia príležitosť nacicať kus novonadobudnutej energie. Počujem džungľu, v diaľke zaškrieka divný vták, niekde kŕka žaba, vlastný dych podčiarkuje  pokoj myšlienok.



Brieždenie v Suan Mokkh. Nezabudnuteľné. Čary a kúzla.
Ďalší meditačný blok (konečne) predbiehajú skromné vegetariánske raňajky. Bez slova sa v jedálni sformuje mužský a žensky had. Nakladáme na plechové tácky zelený šalát, krúpovú kašu, berieme čaj. Zo začiatku doslova nemastné - neslané, no ubiehajúce dni jedlo výrazne "dochucujú". Čistia sa mi chuťové kanáliky, vkráda sa do dní rytmus.

Naviac mám pocit, že spánok a čas pre seba zrazu nieje nedostatkový tovar.

Začínam brať dianie ako meditáciu. Čoraz viac sa sústreďujem na dýchanie, predstavujem si ako mi farebný  vzduch plní pľúca a posúva bránicu, prežívam akýkoľvek pohyb intenzívnejšie.

S radosťou prichádzam na to, že si užívam cestu viac, ako cieľ. 

Aj napriek tichu som mal po niekoľkých dňoch väčšinu účastníkov nejako pomenovaných. Pocitovo... Bol tam šuchotavý Joe - pánko v rokoch, čo sa všade dopajdá posledný a šúcha pritom sandálami piesok. Winnetou bola postavička reinkarnovaného Dana Osmana. Neposedný čierny boxer Koko mal viac energie ako Mochovce. Víla Amálka, éterická to bytosť, pár Rusaliek. Osobný hit bol Ivan z pralesa, čo chodil od piateho dňa už len v pyžame... Skrátka, hľadači z celého sveta.  Tiene, ktoré ma sprevádzali dvestoštyridsať hodín pozemského času.


Chanting meditation hall, odchodový deň. 


Nikto ma tam nedržal a práve preto som zostal až do konca.

Koncentrované duševno na záver? Zhodnotenie? Answer to the Ultimate Question of life, the Universe and Everything?

Pre "niečo" sa tam oplatí ísť a vydržať až do konca. Neviem to "niečo" správne opísať, asi sa to nedá. Myslím, že každý na konci nájde iné. Rád doťahujem veci už len pre to, aby som mal morálne právo hodnotiť.  Pre mňa to bola mocná skúsenosť. Odpovedal som si na zopár otázok a mnohé ďalšie objavil. Rád na to spomínam, kus toho miesta si odvtedy nosím v sebe.

3. mája 2015

Snívalo sa mi ... (Nórsko)


Mne sa dnes snívalo o orosenom pohári Janáčka na Žítkovej, Maruš pašovala drogy a padala v lietadle, ale o čom sa tak asi sníva týždňovému novorodencovi ? Usmieva sa tak spokojne, že to tipujem minimálne na tankovú plzničku či orosený pohár mlieka.

Slečna Zoe Thalia



V nedeľu sa striedalo počasie ako.. ako v Nórsku a tak lovenie svetla odrazovou doskou bol celkom challenge. Mraky nám to teda vôbec nerobili ľahšie. Klasika, "stabilne" začalo byť až keď sme to všetko zbalili. A bol práve čas, podali sme si ruku a kľučku s ďalšími gratulantmi a čao, vidíme sa čoskoro.


Ja medzitým vyrastiem a ďalšie fotky budú až z maturitného plesu ;-) . Stay tuned.