Môj príchod zo Suan Mokkh bol pestrofarebný a nabootovanie do reality (nevšedných) dní celkom svižné. Po tom, čo sa Maruška roztrieskala na motorke sa jej už nikam moc na požičanom skútri nechcelo. Bolo teda "nutné" v Krabi town vyjazdiť nádrž a užiť si odchodový deň v Thajsku.
Ráno som vybehol na blízke vodopády, potom to obtočil centrom okolo sochy obrovského kraba a na západ slnka si naordinoval náladovú vychutnávačku do kláštora Wat Tham Sua, po 1237 schodoch nad mesto, k obrovskej soche Budhu.
 |
| 1237 schodový psychadelický výhľad a západ slnka ako z Avatara. |
A nakoniec, samozrejme, potrebovali sme to uhrať bez penalty za poškriabanú motorku. Nebolo to nijak moc závažné, skúter bol, ako sa vo všetkých inzerátoch píše, v 99% stave nakoľko Maruška nanešťastie väčšinu zbrzdila po vzore Freda Flinstouna vlastným telom. Škrabance na laku som dohladil nechtom, v rámci možností stroj poumýval a šiel ho pekne večer za šera vrátiť. Ženskej v požičovni neprišlo divné, že motorku požičala žena a vracia ju cudzí chlap - veď farang ako farang. (farang je v Thajsku termín pre cudzinca. Niečo ako gringo vo westernoch, pozn. red.). Misia úspešne splnená, Maruška mala naspäť pas doposiaľ väznený ako protizáloha a my sme sa mohli posunúť z Thajska do Malajzie. Pravda je však taká, že viac ako "mohli" sme "museli". Končili nám 30 dňové víza.
Thajsko je podmanivá zem a ja rozumiem ľuďom čo sem chodia opakovane rok čo rok. Na rozdiel od napr. Tahiti či Egypta som sa tu ja, "farang", cítil vítaný nielen ako valutový cudzinec, ale aj ako človek a predstaviteľ inej kultúry.
 |
| Hromadná selfie. Takto ovešaní sme občas chodili ! |
Odlietame. V Malajzii sme boli vlastne dva krát aj keď sme tam dokopy strávili len týždeň. Kuala Lumpur, hlavné mesto krajiny, je zároveň dopravný uzol nízkonákladovky Air Asia. Pravidelný diváci televíznych novín už asi vedia - to sú presne tí, čo im raz za čas zahučí do mora lietadlo. S gravitáciou majú ich lietadlá snáď trochu väčší problém ako iné flotily vzdušného priestoru, ale zasa, kto by nás dostal spiatočne z KL na Srí Lanku za 100 eur či do Kathmandú za 70, hmm? V tom čase práve záhadne "zmizlo" zo vzdušného priestoru lietadlo sesterskej spoločnosti Malaysia Airlines smerujúce z KL do Pekingu tak sme sa smiali, že kupovať si spiatočnú letenku je teraz demonštrácia čistého optimizmu!
K.L., alebo "Kej El" ako tomu hovoria domáci, je počtom obyvateľov o málo prerastená Praha. Cesta z letiska mi toho moc neponúkla, Sepang a dráha Formule 1 ma necháva chladným nakoľko to v telke pozerám iba v sebaobrane. Určite tomu napomáha aj klimatizácia v autobuse nastavená lízom-lízom k bodu absolútnej nuly.
Inak, pohľad z okna taký rozpačitý. Šedivo. Autobus z letiska nás nekompromisne vypľuje na miestnom (no kto by to bol len tušil!) autobusáku, kde nám ide ďalší o štyri hodiny. Čas si krátime ako každý vie. Tomáš si na naše počudovanie prisadá na kus reči k miestnej dievčine, ja absolvujem inštruktážne umývanie zubov za asistencie ospalých taxikárov a miestnych kuriev. Na nádraží sa po štvrtej ráno kumuluje samá lepšia spoločnosť a práve preto sme tu!
 |
| Buďte v kľude. Polícia pátra! |
Ďalším spojom mierime do centra, čo skóre v prospech hlavného mesta prudko vylepšuje. KL je totiž absolútny kotol kultúr - nežijú tu len Malajci, ale rovnakým dielom Číňania, Indi, Bengálci a vlastne tak trochu celý svet. Na chvíľu dokonca aj štyria Slováci teraz hrdo s báglami kráčajúci smer Chinatown.
 |
| Hádajte kto ten bordel potom uprace?! Jáá! |
Sme rozmaznaní mesiacom v Thajsku a ja hneď z kraja musím napísať "Malajzia je drahá!". Platí sa tu malajskými ringgitmi, peniaze sú plastové, veselo farebné, vyzerajú ako výherné losy a pri prepočte ceny hotelovej izby sa chvíľu krútime ako futrá po povodni. Nakoniec však berieme izbu priamo na známej "Petaling street", čo je niečo ako rodisko všetkých fejkov. Kúpite tu topánky Puna a na Abidasy vám na požiadanie vyšijú priamo v predajni prúžkov viac ako má dlhší prechod pre chodcov. Že chcete na tričko aj krokodíla Lakostu? Žiaden problém.
 |
| Mramorový veget v hinduistickom chráme |
My sme mali naviac šťastie!! Náš hotel susedil (začínam veriť na osud) opäť s bordelom a tak sme to mali s ponukou na "masáž" pri každom vstupe či výstupe z izby. Slečny masérky boli zmaľované ako mýval po halloween párty, nebolo ťažké odmietnuť. Po ľahšom hendlovaní kývneme na štvorku izbu. Maruška má takto čerstvo po nehode dosť čo robiť sama so sebou, bágel jej preto nesiem už druhý deň ja. Izba je na štvrtom bez výťahu, užívam si výšľap. S pocitom tatranských horských nosičov zhadzujeme do vymrazenej izby batohy. Vonku je teraz vo februári ako u nás v lete pod murárskou pazuchou, teplo, vlhko a smrad, zato tu vnútri je znova tak mínus desať. Malajzia nás z úvodu úplne odrovnala.
 |
| Pri vôni pečených gaštanov sme sa zrazu utrhli domov na Vianočné trhy |
Malé vyvrcholenie prichádza už v sprche, do ktorej sa 3/4 z nás už dva dni teší. Maruška to však má o dosť komplikovanejšie - rany si začali pýtať svoje, v trópoch to mokvá o dosť viac ako na Považí a tak ich bolo treba každý deň starostlivo prelepovať. To znamená - strhnúť staré a zmokvané leukoplasty, poriadne vydezinfikovať roztokom Betadínu a nanovo zatejpovať. Robil som to ja a po čase som presne vedel odhadnúť, ktorý leukoplast pôjde relatívne v pohode a za ktorý dostanem facku. Mali sme dohodu, trhať rýchlo a zbesilo, chladnokrvne a bez zbytočných kecov. Inak to nešlo prežiť. Aj keď to snáď na hotelovej chodbe znelo ako gigantický multiorgazmus, iba my štyria sme vtedy vedeli pravú podstatu našej hlučnej kúpeľňovej "kratochvíle".
Vnorili sme sa do mesta. Najskôr sme pozreli šmelinu pod hotelom. Nebyť tej parádnej ponuky jedál tak to tam vyzerá ako na celosvetovom školení jarmočných predajcov. Práve ponuka jedál to však posúvala o level vyššie.
Jedno čisté vyprážané nič a nešťastník v pozadí
Predstavte si uličku, kde je možné zohnať vedľa seba indické karí na desať spôsobov, dalbhat, tureckú shawarmu, kofte, či kebab, thajské slíže pad thai, alebo americký burger. Kuchyne celého sveta na jednej ulici a do toho nastrkaný predajcovia parfumov, trenírok, okuliarov Ray Ban, spomínaných tenisiek Puna a zaručene pravej elektroniky. Naviac, naivnejším z nás dajú na všetko doživotnú záruku. Na počkanie!
 |
| Miesto taniera banánový list, ako príbor ruky. |
Zafačovaná Maruška budí masívny súcit, no miestni obchodníci pamätajúc si snáď Vietnamskú vojnu sú pri cenotvorbe neoblomní. Zato civilisti sa k nám prihovárajú skoro na každom kroku! Pýtajú sa čo sa stalo, prečo je tak dobitá. Prvému vysvetľujeme popravde, potom sa to zvrháva a začíname vymýšľať rozprávky, že je klasický padnutý anjel, alebo rozprávame, že sa od troch rokov chúďa neúspešne učí lietať. V metre sa k nám s otázkou "čo sa stalo?" obracajú ľudia všetkých vekových kategórii, menej hovorní iba ukážu na obväzy a pokrčia plecami. Taký záujem vo veľkomeste som nečakal. Niektorí ma dokonca upozorňujú nech ju bijem menej. To som sa už trochu zľakol...
 |
| Minimal v mešite. Maruška vyzerá ženícha Mustafu. |
V rýchlom slede ochutnávame všetko možné, potom kupujeme žetóny a brázdime mesto fantastickým metrom. Prvý cieľ je dominanta metropoly - Petronas Twin Towers. Netreba to zložito hľadať, ono cez štyristo metrové veže trčia ako vidly z hnoja aj v tak vytiahnutom meste ako je Kuala. Mega, treba zažiť. Cítim sa ako termit pred termitiskom. Po vrchný bleskozvod to má 452 metrov a ja by som si nechcel v garáži spomenúť, že som hore v kancli nechal kľúče...
 |
| V pozadí zavadzajú dvojičky Twin Towers. |
Pre masochistov je ešte možné priamo pod nohami Twin towers navštíviť miesto Suria KLCC. Ako spieva Mirkožbirko - obchodný dom to je vlastne novodobý chrám, v ňom tovaru sa klaniame a ten sa klania nám... viac ako 400 obchodov svetových značiek zosypaných do jedného domu. Dobrý test rozhodovacej paralýzy. Ja som sa nedal a skočil tam len na WC (a hádajte na akú, HA!).
 |
| Prízemie Twinsiek už bez fáčov (druhá návšteva KL) |
Večer sa trochu prechádzame. Fascinujú ma miestne kontrasty - obídete uličku fakt luxusných obchodov zozadu a pri pohľade skrz úzku plazivku do šera vidíte snáď tristo potkanov hrabúcich v odpadkoch. Sú všade, bijú sa medzi sebou, lezú po nadivoko naťahanej elektroinštalácií, skáču do košov, sú veľké ako mačky. Krátky strih do béčkového post apokalyptického filmu. Odvrátite hlavu "do bezpečia" komercie, nad vami znova svieti KL Tower (je to až otravné, ale toto je pre zmenu zasa siedmy najväčší voľne stojaci vysielač. 421 metrov k špičke hromozvodu). Dobre je. Prejdete päť krokov a znova, priamo pod mega budovami spia ľudia bez domova priamo na parapetách nateraz pohasnutých výkladov...
Dojednávame u miestneho dílera svieže ranné lupene na cestu mrazeným autobusom naspäť na letisko. Smer Sriii Lankaaa!
Budík nás vytrhne zo sna pred piatou. Na chrbát hádžem svoj batoh, na predok beriem Maruškin. Je ešte stále s tými škrabancami nepojazdná, tak opäť kráčam po schodoch ako kozmonaut. 40 kilogramov batožiny pred piatou ráno je výzva. Chce sa mi spať, mám pocit, že vstávam ako prvý v Kuale a okolí. Budíme recepčného, vraciame kľúče, ovládače, on nám za to vracia zálohu a ide naspäť chrápať. Stále sa cítim ukrivdene, teraz však už viem, že stredoeurópan má k tomu o veľa väčšie sklony ako dôvody. Hneď pred vchodom prekračujeme rodinu spiacu na väčšom papierovom kartóne. Slušne oblečení bezdomovci, akých pri rannej ceste na zastávku vidíme ešte veľa. Mení sa mi uhol pohľadu a ja zrazu premýšľam, kedy asi oni naposledy spali aspoň tak komfortne, ako ja dnes. Na svete je toľko svetov...
 |
| Halucinogénne cyklo-rikše. Tak toto k nám ešte z vesmíru nedorazilo! |
Ako vtipne nás v zápätí privítala Sri Lanka - "slza Indie", ako sme rodili obrie korytnačky a ako sa prekvapivo vôbec nevypláca vymýšľať si číslo pasu pri vypĺňaní vstupných víz do krajiny napíšeme čoskoro.
